Milý návštevník!

Možno už psíčkarom ste, alebo o tom ešte len rozmýšľate. Práve ste sa dostali na stránku vytvorenú pre tých, ktorí našli množstvo profesionálov schopných im vycvičiť psíka, ale doteraz nenašli nikoho, kto by vycvičil ich - nenašli trénera a výcvik pre majiteľa psa.

Niekoho, kto by ich naučil, ako fungujú pravidlá v spoločnej domácnosti s jedným či viacerými psíkmi a ako presne by sa mali správať, aby im ich psík rozumel.

Na týchto stránkach nájdete informácie, ktoré ja pokladám za najdôležitejšie, a ktoré vám pomôžu pri rozhodovaní či psíka áno alebo nie, s čím budete konfrontovaní, ak si ho zadovážite, ale hlavne sú pre tých, ktorí zatiaľ netušia, ako rozmýšľa psík, ako s ním majú komunikovať, aby im splnil ich želania, prečo je jeho  dôsledná výchova nevyhnutná a ako ho vlastne vychovávať, prečo s ním absolvovať výcvik, prečo ho treba každodenne trénovať a zamestnať a čo to znamená alebo prečo sú vychádzky medzi ľudí preňho kľúčové.

Preto som pre vás pripravila návod na šťastný život so psíkom.

Hľadajte v kapitolách tejto stránky, alebo sa mi jednoducho ozvite. Som tu pre vás, aby ste už nikdy nemuseli tápať a rozmýšľať, čo robíte zle a čo tí druhí robia dobre. 

Moje skúsenosti a vaše odhodlanie sú cestou, ktorou sa dostanete do cieľa.

Často sa na mňa obracajú ľudia s otázkami ako odstrániť agresiu ich psíka počas vychádzky. Alebo čo robiť, ich psík je vonku útočný a šteká na všetko, čo sa hýbe. Nedokáže ísť popri nohe, okolie je z neho vydesené, a preto s ním nemôžu vôbec chodiť von.

Pre všetkých, ktorí sa nájdu v tomto popise, mám dobrú správu: vo väčšine prípadov nejde o agresiu, ale len o značné rozrušenie, psychickú neistotu, nevyrovnanosť psíka, nedostatočnú socializáciu na vonkajšie okolie alebo len nedostatok skúseností majiteľa. Náprava nie je zložitá.

Je odbúrateľná dôsledným tréningom poslušnosti a disciplíny za každých okolností, nielen na vychádzke. To znamená, že v prvom rade musí svoje správanie zmeniť majteľ. Psík na zmenu zareaguje obratom a majiteľ sa nestíha diviť. Je to len chronicky známy zákon o akcii a reakcii.

Ak máte so psíkom vybudovaný vzťah, máte jeho dôveru a doma vás rešpektuje, polovicu problému máte vyriešenú. Intenzita vzrušenia vonku závisí od temperamentu psíka a množstva skúseností vašich i vášho psíka s vonkajším prostredím – čím menej sa psík dostane von, tým je jeho vzrušenie intenzívnejšie a ovládateľnosť slabšia.

Ak ho necháte lietať tam, kde sa s nikým a ničím nestretne (aby ste vychádzku vôbec zvládli), nenaučí sa nič ani psík ani vy. Čím viac s ním však budete cvičiť situácie medzi ľuďmi, na ulici, v shoppingoch, na staniciach, v zoo, na detských ihriskách, tým skôr si na ne zvykne, nebudú preň také vzrušujúce a získa sebaistotu. Samozrejme aj vy.

Čiže ako na to

Veľmi dôležité je už zakladanie obojka a pripínanie vôdzky. Kým psík pokojne nesedí, nehýbte sa a o nič sa nepokúšajte. Nepozerajte sa mu do očí, nehovorte na neho. Nenechajte sa vyvádzajúcim psíkom donútiť ku chvatu, lebo veď on musí. Len s vami manipuluje.

Pokoj je ten tromf, ktorý máte. Vy máte čas a kým nebude po vašom, nikam sa nejde. Čas, za ktorý to psík pochopí, je priamo závislý od intenzity vášho pokoja. Ak máte temperamentného až hyperaktívneho psíka, o to pokojnejší musíte byť vy.

Druhým krokom, ktorý musí byť po vašom, je vykročenie zo dverí a brány. Vy vpredu, psík pokojne za vami. Zaručujete mu tým bezpečnosť, že ho pri vyrútení sa z brány nič nezrazí a zároveň mu posielate signál, že vychádzku riadite vy, nie on. Všetko pokojne, dajte si na čas. Vaša nečinnosť psíka vyhodí z konceptu rozrušenia, upokojí sa a bude čakať na vaše pokyny.

Už je to tu, už besnie

Ak ste prvé dva kroky zvládli, ale aj tak je priebeh vychádzky v určitých momentoch nad vaše sily, nezúfajte, považujte tieto situácie len za príležitosti na zdokonaľovanie.

Najčastejšie spúšťače rozrušenia:

štekajúce psy za bránami, pes na voľno a bez majiteľa, korčuliar, bicyklista alebo rútiaci sa pes oproti vám, blížiaca sa električka, neznámy predmet pred vami atď.

Opäť, prevencia je lepšia ako následné udržanie vyvádzajúceho (alebo ustráchaného) psa. Ak viete, kde všade váš psík nezvláda situáciu a poznáte znaky vzrušenia (napnuté telo, uši vzpriamené a smerom dopredu, vztýčená hlava, chvenie napnutých svalov na stehnách), tak je to jednoduché - okamžite po ich zaznamenaní ľahkým, no ráznym trhnutím vôdzky vodorovne k sebe alebo nahor vyrušte psíka z tohto napätia a upriamte jeho pozornosť na seba. Použiť môžete aj odmenu, hračku alebo povel.

Ak ste to už nestihli a prepuknutiu sa nevyhnete, tak pre tento raz jednoducho odíďte zo situácie, choďte opačným smerom. Nezabúdajte, že odchod je len čiastočným riešením. Stretu ste zabránili fyzicky, ale nie mentálne. Cieľom je mentálne eliminovať takéto správanie, čiže včas zrušiť napätie a napomenutím docieliť poslušnosť v danej situácii.

Ak je psík len vystrašený z nejakého predmetu, nereagujte, ignorujte ho a pokračujte ďalej. K objektu sa približujte a míňajte ho v ľahkom oblúku. Tak to robia psíky prirodzene, keď sú odkázané samé na seba alebo sú vonku bez pána. Je to ich prirodzená stratégia.

Tieto kolízne situácie treba trénovať tak často, ako sa len dá. Vyvarujte sa tesne pred nimi a počas nich vlastného napätia, nervozity a strachu („panebože, ako toto zase dopadne ...“). Vzrušenie a nervozita u psíka alebo jeho útočná reakcia je len reakcia na váš strach a vaše vzrušenie, ktoré ste mu poslali pomocou vôdzky ako po telefónnej šnúre.

Nalaďte sa na prichádzajúcu situáciu napríklad spôsobom „aha, zlatko, a ideme cvičiť, zase sa o trošku zlepšíme ...“ alebo niečo podobné, čo na vás platí. Každým malým úspechom bude vaše sebavedomie rásť, budete pokojnejší a vyrovnanejší a vychádzky si začnete užívať.

Verte svojmu psíkovi, že to zvládne. Že to spolu zvládnete. Dopredu si predstavte, ako by tá situácia mala podľa vás vyzerať. Presvedčenie sa dostane do vášho povelu, vaše konanie bude rozhodné a suverénne, hodné vodcu. Vodcovi psík prenecháva riadenie, vodcu psík neriadi a prehnane nechráni.

Príčiny väčšiny problémov na vychádzke:

Ťahanie na vôdzke

Niekomu na vychádzke nevadí a akceptuje ho, ale v zásade ide o nedostatok rešpektu a vypomstí sa vám to v kolíznej situácii. Psíka ste naučili, že je vpredu a ten, kto je vpredu, riadi situáciu. Nedokážete ju ovplyvniť zo zadnej pozície a stret prebehne tak, ako ho zrežíruje psík (vystrelí po bicyklistovi, dieťati alebo približujúcom sa psíkovi, poskáče človeka, aj keď ste to vy tak nechceli).

Náprava je jednoduchá. Nedovoľte psíkovi predbiehať vás, či už s nosom na zemi alebo ako v záprahu sibírskej trojky. Maximálne mu dovoľte jeho rameno pri vašom kolene, ideálna je jeho hlávka pri vašom kolene. Usmernite ho krátkym a dôrazným trhnutím vôdzky k sebe, nie dozadu, a povelom k nohe zakaždým, keď nedodrží správnu pozíciu čo i len o pár centimetrov. Nasaďte tempo, aby nemal čas špekulovať a určujte smer.

Na začiatku používajte ako pomôcku úzke priestory na parkovisku medzi autami alebo chôdzu tesne popri stenách – psík je medzi vami a stenou, ľavým kolenom ho vytesnite vedľa alebo za seba, ak je to potrebné. Preň je to mentálny aj fyzický tréning, po 15 minútach ho nechajte prebehnúť, spraviť potrebu, označkovať a poňuchať si na 10 minút a opäť práca pri nohe.

Na mnohé psíky stačí použiť len drobnú maškrtu v ľavej ruke (ak máte psíka pri ľavej nohe), ktorú držíte tesne nad jeho hlávkou na úrovni svojho kolena. Psík sa sústredí na maškrtu a drží sa pri vašej nohe. Súčasne ho chválite a vyslovujete povel k nohe. Maškrtu môže len oblizovať, po pár metroch správnej chôdze mu ju môžete dať celú.

Keď je pri nohe, nesmie reagovať na okoloidúcich ľudí, psíkov, na nič. Musí ich ignorovať s hlávkou zdvihnutou v smere chôdze. Privítať sa s okoloidúcim môže vtedy, ak mu to dovolíte. Takže pri míňaní sa s ľuďmi trénujte povel „ignoruj“ (neotravuj, pokračuj, akékoľvek slovo, ktoré sa vám páči a vyhovuje vám), a to tak, že mu hlávku stočíte od človeka k sebe miernym trhnutím vôdzky a vyslovíte spomínaný povel, ktorý budete vždy v tejto situácii opakovať. Psík si na to zvykne a naučí sa to spoľahlivo.

Samozrejmosťou je, že vy ste absolútne pokojní, suverénni a nenecháte sa vyviesť z miery, ani keď sa to na začiatku nedarí. Po hodinke takejto vychádzky vám psík doma odpadne od únavy. Zvykne si na takýto režim a náramne sa zlepší jeho správanie všade a vo všetkých ohľadoch. Vybudujete si postupne rešpekt.

Nefungujúce privolanie

Opäť nedostatok rešpektu, prirodzená zvedavosť a obrovská príťažlivá sila ku všetkému, len nie k vám. Kynológovia radia pracovať na cvičení povelu ku mne, až kým nebude stopercentný. Majú pravdu. Bez práce nie sú koláče a len cvičenie robí majstra.

Naučte psíka, že vy ste zdroj zábavy na vychádzke, nech sa k vám spontánne vracia po ňuchaní a potrebe, vždy keď zostanete stáť. Chváľte spontánne návraty, vyslovujte povel ku mne počas približovania sa psíka k vám a zakaždým ho odmeňte maškrtou, keď doletí.

Utekajte do opačného smeru od neho, nechajte sa ním naháňať, to psíky náramne baví. Vždy, keď vás dobehne, vyslovte povel ku mne a odmeňte ho. Psík takisto k vám doletí, keď si čupnete a budete sa tváriť, že ste niečo na zemi objavili. Len čo sa prirúti, vyslovte povel ku mne a dajte maškrtu.

Ak ste sa pre neho už stali atraktívnymi a často k vám pribieha, spravili ste kus práce. Pridajte pri dávaní maškrty povel sadni, aby si maškrtu neuchytil v behu a zase nezmizol za svojimi záujmami. Aj po zhltnutí maškrty musí na pár sekúnd zostať sedieť a až vy ho uvoľníte povelom voľno, bež alebo môžeš. Slovo je na vás. Ale takto ho uvoľňujte vždy, zvykne si na to a nebude vám svojvoľne odbiehať zo sedu, z privolania alebo iných činností.

Pri dospelom a značne nezávislom psíkovi vám pomôže dlhá stopovacia šnúra, na ktorej je psík zaistený pri voľnom pohybe. Povel ku mne dávajte spočiatku len v situáciách, v ktorých ho môže splniť a nebude to preň príliš ťažké: počas prestávky v ňuchaní, po potrebe, po dokončení zoznamovania sa s iným psíkom alebo predmetom, v dostatočnej vzdialenosti od zaujímavého objektu.

Dostatočná vzdialenosť je veľmi individuálna, to musíte zistiť u vášho psíka, kedy je schopný sa vrátiť a kedy už nie. Stopovačku prestaňte používať až vtedy, keď sa presvedčíte, že sa k vám psík spoľahlivo vráti.

Ak ho budete privolávať v preň nezvládnuteľných situáciách alebo v situáciách, keď naň nemáte žiadnu páku, nikdy ho nenaučíte rešpektovať vás a prichádzať k vám. Budete si privolanie neustále kaziť, nie vylepšovať.

Psíky podľa ich majiteľov často ešte situáciu po vyslovení povelu „zhodnotia" (prebieha tzv. reflexný oblúk na odovzdanie podnetu a jeho spracovanie v mozgu, pri veľkých plemenách tak 3 sekundy, pri menších kratšie). Buďte trpezliví počas tohto momentu. Nereagujte, neopakujte povel znovu a znovu. Opakovaním povelu psíka zmätiete, seba vytočíte a psík si pôjde po svojom.

Naučte sa psíkovi dôverovať, že sa vráti. Váš hlas bude suverénny a sebavedomý, bez paniky či zlosti. Na takýto prejav reagujú mladé aj dospelé psíky.

Nefungujúce odvolanie od psov, objektov, ľudí

Vždy zdôrazňujem, že pri riadení psíka na vychádzke na voľno musíte mať plán pre každý prípad a používať rôzne taktiky, aby psík vždy splnil akýkoľvek váš povel a všetko išlo vo vašej réžii. Vštepíte mu tak do hlávky, že poslúchnuť vás musí vždy a jeho ani nenapadne vás neposlúchnuť.

Keď majiteľ odvoláva psíka bežiaceho v ústrety kamarátovi alebo práve sa oňuchávajúceho s iným, zarobil si na možný problém. Ak ho má vycvičeného a verí mu, môže to spraviť bez ohrozenia úspešného odvolania. Ak ale stopercentné odvolanie je len nesplniteľným snom (ako u väčšiny milovníkov a majiteľov psíkov), radšej nech to nerobí.

Aby sa vám to nestalo, dbajte na to, že všetko zaujímavé musíte uvidieť skôr ako váš psík, aby ste mohli reagovať v predstihu (dostatočná vzdialenosť, odpútanie iným smerom...). Ak je vzdialenosť príliš krátka a atraktivita objektu príliš silná na uposlúchnutie odvolania, ani ho nevyžadujte. Radšej použite povel zastavovací (čakaj, zostaň), ak ho máte natrénovaný. Psíka zafixujete v danej vzdialenosti a vy sa zatiaľ pokojne priblížite, aby ste mohli reagovať.

To je totiž spontánne správanie psíka: ak vidí niečo zaujímavé v diaľke, najskôr sa zastaví, nechá si čas na získanie viac informácií čuchom a zrakom a až potom reaguje priblížením. Je jedno, či vidí iného psíka, zviera, človeka, dieťa alebo predmet. Tento povel je preň prirodzeným správaním, preto ho splní bez problémov. Odvolávací povel na návrat musí prebíjať jeho zvedavosť, a preto je pre psíka ťažší.

Správny vodca pomáha svojmu psíkovi povel splniť, nie mu ho viac komplikovať, ako je únosné. Čím viac povelov na „diaľkové riadenie“ svojho psíka naučíte a aj ich budete používať, tým viac slobody svojmu psíkovi môžete darovať.

Kontakt psíkov je vždy konfliktom

Pre mnohých majiteľov je neprekonateľným problémom a veľkým stresorom zvládnutie samotného kontaktu psíkov.  V prvom rade, zachovajte pokoj, váš psík nie je asociál. Prirodzene ovláda psiu etiketu, verte mu. Ak znervózniete už vopred, dáte mu signál, že vás má brániť. A vtedy je jedno, či máte čivavu alebo vlčiaka, skrátka váš psík hneď skočí do druhého a nehľadí na slušné správanie. Obrana svojho pána je pre neho prioritná.

Ak ste stretli suseda a chcete sa porozprávať, zvoľte si spoločný smer a psíky vám pôjdu popri nohe zatiaľ bez kontaktu. Pár minút takejto chôdze im dá signál, že pre tento moment ste jedna svorka. Rozrušenie u nich opadne a to je čas, kedy môžete zastaviť, dovoliť im oňuchanie a pokojne debatiť so susedom.

Psíky vám buď čakajú pri nohe alebo si ľahnú. Neposkakujú, nenapínajú vám vôdzku, nekňučia, že poďme už ďalej. Kňučanie ignorujete, nepokojný pohyb usmerňujete jemným trhnutím vôdzky a povelom sadni alebo čakaj. Je to pre ne tréning, využívajte ho. Unavíte ich a zároveň trénujete mentálne ovládanie psíka.

Ak sa na vás rúti cudzí pes bez majiteľa, pokojne ho spomaľte autoritatívnym tónom „pomaly“ alebo vystretou dlaňou proti nemu. On to gesto pochopí a spomalí. Pochopí aj to, že situáciu riadite vy.

Svojho psíka máte na krátko pri nohe a má povel čakaj, sadni alebo ľahni, to je na vás. Nastražené uši a natiahnutý krk dopredu mu netolerujte, je to znak vzrušenia. Od vzrušenia je len krôčik ku konfliktu. Myknite vôdzkou alebo sa ho dôrazne dotknite. Prerušíte tak napätie. Natiahnutý krk, vetrenie a sklopené uši sú len zvedavosť a to je v poriadku. Môžete nechať, nech sa zvítajú alebo zoznámia.

Vôdzku nemajte za žiadnych okolností napnutú, musí  byť uvoľnená, aby ste náhodou nedvíhali hlávku svojho psíka nahor. To môže cudzí psík vyhodnotiť ako arogantné a nenáležité chovanie a umravní  vášho psíka okamžite dotykom do krku. Je to väčšinou len výchovný dotyk, aj keď vám to pripadá ako útok cudzieho psa. A navyše, zavinili ste ho vy, nie váš psík ani ten cudzí.

Ak sa míňate so psíkom na vôdzke a správa sa pokojne, len ten váš špekuluje, usmernite ho dotykom alebo vôdzkou na elimináciu vzrušenia. Ak to nepomôže, kontakt mu nedovoľte a pretrénujte povel ignorovania. Na zlepšenie ovládania často pomáha, keď so svojím psíkom v sede pozorujete iné psíky, či už v hre alebo inom pohybe, bez kontaktu a bez priblíženia. Neverili by ste koľko sa dokážu psíky naučiť len pozorovaním. Zároveň sa tak učia trpezlivosti.

Ak je vzrušený cudzí psík a váš je pokojný, pokojne pokračujte ďalej bez kontaktu. Majiteľ vzrušeného psíka uvidí váš pokoj a suverenitu a pravdepodobne sa stiahne nabok, aby nevyzeral nešikovne v porovnaní s vami. S tým nič neurobíte, idete si skrátka po svojom a tešíte sa, akého máte slušného psíka. Ak by ste sa usilovali aj napriek vzrušeniu cudzieho psíka o kontakt, môže prísť ku konfliktu.

Konflikt vždy spôsobí psík, ktorý je neistý, nervózny, vzrušený alebo sa nespráva prirodzene v dôsledku chybného a neistého chovania svojho majiteľa. Chybným je aj napríklad povolenie opierania sa psíka o majiteľa. Tým ho majiteľ posiluje a on to využije voči cudziemu psíkovi .

Napríklad, prirodzene submisívny psík stojí na voľno pri majiteľovi, príde k nemu starší alebo sebavedomejší psík a on sa hneď oprie o nohu svojho majiteľa. Naberie odvahu, ktorá mu nie je prirodzená a  cudzieho psíka privíta odbojne a arogantne. Ten však okamžite vycíti jeho neistotu a dá mu výchovný pohlavok v podobe kusnutia do krku, aby ho zrovnal na patričné miesto. Zdôrazňujem, že nejde o útok, tieto dotyky do krku nikdy nie sú krvavé alebo kožu poškodzujúce.

Každý majiteľ pozná svojho psíka, vie, či je prirodzene suverénny, sebavedomý alebo prirodzene submisívny čiže podriadený. Ak máte sebavedomého alebo submisívneho psíka, zvyčajne nemusíte nič korigovať. Správajú sa spontánne a dávajú zrozumiteľné signály svojím telom.

Ak máte neistého alebo nervózneho psíka, ten sa nevie správať prirodzene. Pomáhate mu zvládať tieto situácie svojím sebavedomím, autoritatívnymi povelmi a pokojom. Takýmto spôsobom ho po čase naučíte prirodzenejšiemu a istejšiemu chovaniu.

Bežne v domácnostiach je veľmi málo skutočne agresívnych psíkov. Ide väčšinou len o nezvládnutú socializáciu vo vonkajšom prostredí, neistotu a rozrušenie na strane psíka aj jeho majiteľa.

Ak je napriek týmto radám situácia u vás nezvládnuteľná, dohodnite si osobné stretnutie a spoločne uvedieme stav na pravú mieru. Zvyčajne nie je chyba v psíkovi, ale len vo vašej komunikácii s ním.

Ak si položíme otázku, čo je to vlastne štekanie, napadnú nás rôzne odpovede typu: je to psia reč, spôsob ich komunikácie, akt stráženia, signál k útoku alebo agresii atď. Ak nás už ale náš psík neutíchajúcim štekaním v byte alebo na dvore vytočil, napadnú nás skôr takéto odpovede: je to dôvod môjho rozčúlenia a podráždenia, vždy ma to privádza až k nepríčetnosti, nikdy neviem, čo s tým mám urobiť, vždy ma to zneistí, cítim sa trápne kvôli susedom (okoliu) ...

Je dôležité si uvedomiť, že väčšina ľudí si nedokáže udržať pokoj a nadhľad. Ich reakciou je podráždenie, rozčúlenie, hnev, neistota a k psíkovi sa začnú správať zlostne. Majú tendenciu ho začať trestať – z neznalosti. A to je absolútne to najhoršie riešenie. Ak dokážeme zostať pokojní, udržať si trpezlivosť a dopátrať sa príčiny štekania, sme na správnej ceste k tomu, aby sme ho dokázali riadiť alebo úplne zastaviť.

Moja prvá dôležitá rada

udržte si zdravý rozum a naučte sa svojho psíka počúvať. Sledujte ho a zistite, prečo sa správa tak, ako sa správa. Až potom to dokážete ovplyvniť vo svoj prospech.

Najčastejšie rozoznávame tieto dôvody štekania:

Štekanie z očakávania

Štekanie ako varovanie

Štekanie na obranu/ochranu

Štekanie z nudy alebo frustrácie

Naučené štekanie

Štekanie zo strachu a neistoty

Štekanie podmienené plemenom

Štekanie z očakávania (pri príchode domov, pri príchode návštevy, odchode na vychádzku, pri  stretávaní s inými psami, v aute). Dobre to poznáme, keď prichádzame domov a psík celý rozrušený a nadšený naším príchodom šteká neuveriteľne hysterickým spôsobom. Pritom skáče, lieta a vrtí sa okolo vlastnej osi. Alebo sa chystáme na vychádzku a on štekaním vo vysokom tóne, s kratučkými prestávkami, dáva najavo radosť a vzrušenie z  očakávanej zábavy. Takisto po zazvonení zvončeka, keď prichádza návšteva či na vychádzke pri pohľade na iné psy šteká od vzrušenia z očakávaného kontaktu.

Je v strese, takže trest a podráždený krik z našej strany by bol najnevhodnejším riešením. Neúčinným riešením v tomto prípade je aj samotné presmerovanie jeho pozornosti, pretože to má za následok spätnú reťazovú reakciu: zašteká, vy ho usadíte, odmeníte a on opäť začne štekať. Stále dokola.

Riešenie: vo všetkých situáciách zostaňte v pokoji, pretože to ho upokojí. V prípade príchodu domov mu zamestnajte papuľku – majte po ruke niečo na nosenie, noviny, hračku, výber je na vás – s plnou papuľkou sa nedá štekať. Ak ste pred vychádzkou, zostaňte v pokoji a nehybne stáť, to ho vyvedie z miery a celé očakávanie sústredí na vás. Ak mu to trvá dlhšie, použite gesto s vystretou dlaňou smerom k nemu, ako keby ste ho zastavovali, bez slov.

Moje skúsenosti mi hovoria, že toto gesto pochopia aj naväčší krikľúni, ktorých majiteľ aj niekoľko rokov nedokázal zastaviť a odnaučiť ich to. Pri štekaní na psy ho na psy musíte privykať, z väčšej vzdialenosti, sledovaním psov a odmeňovaním za pokojnú reakciu. Psíka máte samozrejme na vôdzke. Vytvárate tak novú asociáciu pri pohľade na iné psíky.

Privykanie na psy neznamená, že sa s inými psami len hrá. Na vychádzke mu robíte program vy, učíte ho okolo nich pokojne prejsť aj bez kontaktu, usmerňujete ho na preskúmavanie okolia nosom a vizuálnym sledovaním prostredia bez aktivity, v pokoji.

Moja druhá veľmi dôležitá rada

pri štekaní psíka neodmeňujte. Odmenou je vaša pozornosť, pohľad do očí, dotknutie sa psíka, hovorenie na neho (krik, dávanie povelov). Žiadna pozornosť = žiadna odmena, takže toto štekanie z rozrušenia jednoducho ignorujte. Zastavte ho gestom alebo tichom.

Štekaním na znak varovania

psík upozorňuje na niečo, čo sa blíži alebo čo nám hrozí. Nie je to hysterické vysoké štekanie, ale jedno krátke a ostré haf. Majiteľ tomu často nevenuje pozornosť, alebo psíka okríkne. Dlhodobým ignorovaním tohto štekania sa z neho môže vyvinúť hysterické štekanie.

Riešenie: dajte mu vedieť, že ste varovanie pochopili. On ho  ohlásil a vy preberáte zodpovednosť. Postavte sa medzi neho a objekt, pred ktorým varuje, a použite gesto s otvorenou dlaňou. Je to efektívna technika, ktorú používajú aj psy – oddelia objekt nebezpečenstva od svojej svorky. Na psíka sa nepozerajte ani na neho nehovorte, po pár sekundách to pochopí a uhne hlavou alebo v kľude úplne odíde. Kým si na to zvykne, buďte trpezliví, chce to tréning. Na začiatku tréningu môžete byť otočení tvárou k psíkovi, neskôr už len stojíte medzi
ním a objektom varovania, tvárou k objektu a s otvorenou dlaňou smerom ku psíkovi.

Štekanie na obranu, ochranu

môže byť prejavom strachu, slabého sebavedomia alebo neistoty. Môže byť nervózne až panické, prerušované vrčaním a výpadom na zastrašenie. Najčastejšie ho ľudia považujú za agresiu (voči psom, ľuďom, predmetom), samozrejme, nesprávne. Keďže sa psík bojí a nechápe danú situáciu, môže buď utiecť, alebo sa brániť.

Riešenie: upokojte ho svojou pokojnou reakciou a sebaistotou. Vytvorte svojím telom bariéru medzi psíkom a objektom strachu. Zväčšite vzdialenosť k objektu alebo sa približujte k objektu strachu oblúkom. Približovanie bokom a v oblúku psíky veľmi dobre poznajú. Je to slušný, nekonfrontačný spôsob dobrého chovania a správnej psej etikety. Môžete použiť aj gesto s otvorenou dlaňou na znak toho, že preberáte zodpovednosť.

Zistite, čo na vášho psíka funguje. Nestavajte ho do obrannej pozície ani ho nenechajte ujsť zo situácie. Vystavujte ho týmto situáciám, z dostatočnej vzdialenosti, kým si na ne nezvykne pokojne reagovať. Toto štekanie a správanie neignorujte!

Moja tretia veľmi dôležitá rada

nikdy nebuďte vy zdrojom strachu alebo dôvodom, prečo váš psík získa potrebu sa brániť.

Štekanie z frustrácie,

od nudy či samoty je štekanie spôsobené dlhodobým stresom. Je to nekonečné a jednotvárne haf-haf-haf. Hovorí o tom, že psíkovi sa psychicky nedarí dobre. Obyčajne je priviazaný na dvore, zavretý v koterci či výbehu alebo celé hodiny sám v byte.

Popri štekaní si vytvorí stereotypné pohyby (olizovanie, kúsanie chvosta, hrabanie, kúsanie predmetov), v dôsledku čoho sa začnú vytvárať hormóny pokoja. Tie mu pomôžu prekonať beznádejnú situáciu. Podobne sa správajú aj napríklad kone a my ľudia tiež nie sme výnimkou (samozrejme, každý druh vyvíja iné činnosti).

Trest ani tu nie je riešením. Do tej situácie psíka dostal majiteľ a on to musí aj vyriešiť.

Riešenie: ak musí byť psík sám doma (čo je väčšina psíkov) a nie je na to zvyknutý, vystavujte ho svojej neprítomnosti postupne. Dajte mu interaktívne hračky, čas strávený s ním využívajte na tréningové aktivity, návyky disciplíny, návyk na oddychovanie a relax aj vo vašej prítomnosti. Vystavujte ho najrôznejším situáciám, čím sa zvýši jeho sebavedomie a bude pokojnejší a vyrovnanejší.

Psík toho veľa nepotrebuje, počas dňa v pokojí prespí čas, čo ste v práci, ale ráno a večer sa mu venujte. Ráno mu doprajte výdatnú vychádzku na unavenie a večer počas vychádzky trénujte disciplínu alebo rôzny cviky, stačí dvakrát po 5 až 7 minút a bude spokojný.

Moja štvrtá veľmi dôležitá rada

ak neviete uspokojiť potreby svojho psíka, mali by ste porozmýšľať o tom, či vôbec môžete mať psíka.

Naučené štekanie

je štekanie, ktoré psíka, napríklad, ponechaného celý deň v záhrade či výbehu naučili ľudia. Keď budete takéhoto psíka chvíľku pozorovať, zistíte opakujúcu sa situáciu: psík zašteká, prestane, obzrie sa k oknu domu, zase zašteká. Šteká a hľadá odmenu aj v podobe rozčúleného majiteľa, ktorý na neho zahučí z okna domu, aby prestal. A čo si o tom myslí psík? Aj zlostná reakcia je lepšia ako žiadna pozornosť. Budem štekať a spestrím si chvíle.

Takto štekať ho naučil sám majiteľ a takéto reakcie sú veľmi časté v najrôznejších situáciách: v aute, pri prechádzke, na dvore, pri stretnutí so známym. Niekto mi bude oponovať, že jeho psík predsa len prestane štekať po takomto zlostnom upozornení. Áno, prestane, ale zo strachu pred majiteľom. A takto nahromadený strach sa po čase môže prejaviť na psíkovi fatálnym spôsobom. Majiteľ si nikdy nespojí fakt, že nahromadenie strachu a chronický stres u svojho psíka spôsobil vlastnou nesprávnou reakciou.

Riešenie: keďže to majiteľ psíka naučil, môže ho to aj odnaučiť. Začnite s tréningom pochopenia otvorenej dlane, aby psík tomuto gestu rozumel, keď ho budete chcieť použiť. Toto gesto znamená ukončenie čohokoľvek, zábavy, tréningu, štekania, zastavenie v pohybe. Natrénovať ho môžete jednoducho pri každodennej zábavke so
psíkom. Vždy ju ukončite s vystretou rukou a otvorenou dlaňou. Počkajte až sa psík zastaví a odíde od vás alebo si k vám pokojne ľahne. Vtedy to gesto určite pochopil.

A od tohto momentu vám bude gesto veľmi nápomocné pri zastavení akejkoľvek otravnej aktivity vášho psíka: štekanie, kňučanie, žobranie, obťažovanie návštevy, domŕzanie pri debate na ulici. Len gesto, bez slov a bez pohľadu do očí psíka. Nezabudnite, žiadna pozornosť.

Štekanie zo strachu

je náročnejšie zastaviť, pretože musíte odbúrať príčinu – strach. Štekanie je vysoké, podobné tomu od vzrušenia, ale jasne v ňom cítite strach. Je sprevádzané takisto pohybmi, no nie radostnými, ale nervóznym pobehovaním, pozeraním z okna či škrabaním na dvere, okusovaním predmetov alebo samého seba či olizovaním.

Takéto štekanie opäť nemôžeme trestať a reagovať naň okrikovaním, pretože sa psík bude báť ešte viac. Dôvody strachu môžu byť rôzne: samota, strach zo zvukov, ľudí, predmetov, napadnutie inými psami, odopieranie voľného pohybu, zlosť človeka. Intenzita strachu môže byť od miernej až po paniku.

Dôvodom strachu a ako ich odbúrať sa venujem v samostatnej kapitole na tejto stránke.

Riešenie: podľa možnosti nekonfrontujte nevyhnutne psíka so situáciami, v ktorých sa bojí. Nie vždy sa to však dá. Ak už sa bojí, mierny strach ignorujte s pokojom. Dovoľte psíkovi priblížiť sa, vec si oňuchať, ak chce. Nevyvíjajte na neho nátlak, dovoľte mu jeho vlastné tempo zoznamovania sa s pre neho náročnými situáciami.

Ak šteká, nezatvárajte ho do klietky, či samého do miestnosti, nestriekajte na neho vodu, neutešujte ho. Ak by ste takýmto spôsobom štekanie aj zastavili, zákonite sa strach prejaví iným nežiaducim správaním. Majte pochopenie pre to, že sa psík bojí. Aj my ľudia sa predsa bojíme a je to normálne. Radšej sa zamerajte na postupné odbúranie príčiny strachu.

Okrem štekania v týchto najčastejších situáciách poznáme aj štekanie podmienené plemenom psíka, kde sa štekanie cení (strážne a pastierske psy). Pred zaobstaraním psíka zvážte aj toto, ak ste typ človeka, ktorému štekanie prekáža. Nezabudnite, že štekanie je pre psy spôsobom komunikácie.

Moja piata veľmi dôležitá rada

ak už riešite odnaučenie štekania, vždy sa najskôr zamerajte na zistenie jeho dôvodu a charakteru. Až potom sa rozhodnite pre metódu na jeho odstránenie alebo aspoň zníženie na únosnú úroveň.

Ak napriek tomu potrebujete pomôcť, dohodnite si osobné stretnutie, som tu pre vás.

Postarajte sa o to, aby mal váš psík dostatok aktivít počas dňa, fyzických aj mentálnych, učte ho disciplíne a vyžadujte ju od neho vždy, aj keď sa vám ho práve nechce skontrolovať a opraviť. Musíte sa prekonať a urobiť to. Verte, že oddych počas dňa si bude neskutočne užívať a ani len nepomyslí na hlúposti. Nedovoľte, aby sa nudil. V mladom veku to znamená viac aktivít, odstránenie možných príležitostí na vylomeniny (predmety v byte voľne položené či voľne prístupné oblečenie a topánky).

Keď boli naše psy veľmi mladé, nemali sme v ich dosahu napríklad žiadne kvetináče, prestieranie, dekoračné predmety, či voľne položené jedlo. Už od malička museli tráviť viac ako osem hodín samé v dome a väčšinu z tohto času prespali. Avšak po našom príchode domov vedeli, že budú mať o zábavu postarané. Teraz, keď sú už staršie, sú všetky predmety na svojich miestach a ani si ich nevšimnú.

Pamätajte na to, že je to veľmi podobné ako u detí. So škôlkárom musíte komunikovať inak ako s tínedžerom. U oboch však musíte byť veľmi trpezlivý a zrozumiteľný. Ani jedného nesmiete sklamať – nesklamte ani svojho psíka tým, že nad ním zlomíte palicu a vzdáte to. V staršom veku psíka už žnete úrodu – všetko, čo ste ho doteraz naučili, robí spoľahlivo. Ak sa nenudí. Aj pre staršieho psíka si musíte nájsť čas a naplniť mu deň programom. Už to však nebude také intenzívne, budete si to absolútne užívať. A stále môžete vymýšľať nové veci, ktoré ho naučíte a on vás bude zbožňovať.

Ak potrebujete poradiť aj po preštudovaní tejto stránky, dohodnite si osobné stretnutie, som tu pre vás. Spoločne to vyriešime.

Ide len o nácvik disciplíny: nacvičujte povel „čakaj“ na vzdialenejšom mieste v predsieni po zazvonení a ešte pred otvorením dverí a dôsledne ho dodržujte pri každej návšteve bez výnimky. Zvítanie psíka s návštevou prebehne až po vašom povolení. Predstavte si, ako by ste chceli, aby situácia prebehla a riaďte sa intuíciou. Do hlasu sa vám dostane pevné presvedčenie, že takto to chcete a takto to aj prebehne. Ak je psík príliš vzrušený, na začiatku cvičenia si pomáhajte vodítkom a pamlskami. Po krátkom čase psík pochopí váš zámer.

Situáciu nacvičujte každý deň päť minút na nečisto – nech zazvoní niektorý člen rodiny, ktorý sa nenápadne vytratí z bytu. Problém odstránite spoľahlivo. Dôležitá je vaša dôslednosť.

Iným spôsobom je nie použitie výcviku, teda povelov, ale výchovy a komunikácie pomocou vášho tela. Ak vás to zaujalo, čítajte tu.

Ak potrebujete pomôcť, pretože to nefunguje, dohodnite si osobné stretnutie, som tu pre vás. Spoločne to vyriešime bez toho, aby ste museli niekam cestovať. Prídem k vám domov, ak to bude potrebné.

Najlepšia je prevencia: za vašej neprítomnosti by potraviny a iné takéto predmety vôbec nemali byť v dosahu psíka.

Počas vašej prítomnosti zase naopak – sú potrebné, aby ste nacvičovali nácvik povelu „nesmieš“ pod vašou kontrolou. Nechajte tieto predmety voľne prístupné vo vašej blízkosti a blízkosti psíka a intenzívne cvičte ich ignoráciu uvedeným povelom. Trénujte to každý deň päť až desať minút a úspech sa dostaví, priamo úmerne vytrvalosti vášho psíka. Naše psy sú veľmi vytrvalé vo všetkom, čo si zaumienia, ale úspech sme dosiahli. Aj vy ho dosiahnete, ak to naozaj chcete.

Ak napriek tomu potrebujete pomôcť, dohodnite si osobné stretnutie, som tu pre vás. Nemusíte nikam cestovať, prídem za vami domov a spoločne to vyriešime.

Najlepšie je začať cvičiť materiál na vyprázdňovanie (kôra, kamienky, kyprá pôda) od prvého dňa, ako si šteniatko alebo psíka donesiete domov. Materiál by sa mal nachádzať čo najbližšie ku vchodu do domu, pretože v tomto veku ešte šteniatka nezvládajú veľké vzdialenosti a ráta sa každá sekunda k prineseniu/privedeniu na daný povrch.

Vyriešite tak problém žltých vypálených fľakov na trávniku a zhľadúvania výkalov po celom pozemku v budúcnosti.

Každé vyprázdnenie zo začiatku prebehne výlučne pod vaším dohľadom na na to určenom povrchu a za odmenu. Šteniatko si na to spoľahlivo zvykne po pár dňoch/týždňoch intenzívnej práce. Zároveň ho takto môžete postupne naučiť vyprázdňovať sa na povel. Pomerne spoľahlivo si bude počas celého života hľadať daný materiál na vašom pozemku či u známych, vždy však čo najďalej od miesta života ľudí i jeho (terasa, záhradné sedenie, búda, koterec).

S väčšou až veľmi veľkou dávkou trpezlivosti to naučíte aj dospelého psíka, ktorého ste si priniesli domov a chcete mať túto záležitosť vybavenú raz a navždy. Usmerňovanie a kontrola aj po vytvorení návyku nikdy nie sú na škodu. Nikdy však nehrešte za nesprávny materiál, radšej však vždy pochváľte za správny materiál. Vytrvajte vo svojom zámere  a zostaňte pokojný, aj keď nie je výsledok zatiaľ stopercentný.

Ak napriek tomu potrebujete pomôcť, kontaktujte ma, som tu pre vás.

Pocikávanie sa vo vnútri, a to po vytvorení návyku vyprázdňovania sa vonku, môže mať svoju príčinu v psychickom stave psíka.

Môže ísť o spôsob uvoľnenia stresu z čohokoľvek. Dôležité je zistiť príčinu stresu a snažiť sa ju odbúrať trénovaním a vystavovaním takýmto situáciám. Môže ísť o strach z niečoho, o šikanovanie v rámci svorky, o uprednostňovanie psíka pred druhým alebo ostatnými vo svorke z akéhokoľvek dôvodu a posúvanie ho do pozície, ktorá mu v rámci svorky neprináleží, alebo v ktorej sa necíti dobre. Treba eliminovať takúto situáciu a dôsledne sa jej vyvarovať. Určite to nebude zo dňa na deň, ale úspech sa dostaví.

Zásadou je, že nevyrovnaného a psychicky nestabilného psíka nikdy neľutujte, ale vyžadujte od neho splnenie všetkých povelov, ktoré žiadate od ostatných psíkov v domácnosti, alebo ktoré by ste od neho žiadali, keby bol sebavedomým, vyrovnaným psom. Žiadne úľavy a ľutovanie - narobilo by to viac škody ako osohu! Tu potrebujete obrovské množstvo trpezlivosti a schopnosť nenechať sa vyviesť z miery.

Viac čítajte v Postrehoch z praxe.

Ak napriek tomu potrebujete pomôcť, dohodnite si osobné stretnutie, som tu pre vás.

O strachu

Strach je normálnou reakciou mozgu na podnety, ktoré sú nepríjemné, nebezpečné alebo sa takými len môžu javiť. Strach zburcuje obranné mechanizmy organizmu, aby sa mu vyhol alebo mu čelil. Čiže je vlastne pozitívny, pretože zachraňuje a zabezpečuje prežitie organizmu. Strach či úzkosť poznáme u seba, prežívame ich z najrôznejších dôvodov a poznáme ich aj u svojich miláčikov, našich psíkov. Niektoré ho zvládajú veľmi rýchlo, niektoré sa s ním pasujú intenzívnejšie a často zostávajú ich majitelia úplne bezradní, pretože nevedia ako reagovať a ako pomôcť.

Bežný strach vyvolaný nejakým podnetom zmizne zaniknutím podnetu či citlivým navykaním na takéto podnety si psík naň zvykne (vysávač, kosačka, lietadlá atď.), získa novú skúsenosť a strach sa zmenšuje alebo zanikne na daný podnet natrvalo. U citlivejších jedincov môže strach prejsť do chorobnej formy, fóbie, kde je postupné navykanie na daný podnet nebezpečné tým, že sa strach prehlbuje a stav sa len zhoršuje. Dokonca môže prísť k tzv. generalizácii a psík sa začne báť aj veľmi podobných javov, napríklad ak sa bojí ohňostroja, postupne sa začne ľakať aj cvaknutia fotoaparátu či pera. Ak sa bojí búrok, spúšťačom môžu byť po čase už aj vejúce záclony či silnejší vietor, ktorý búrke predchádza. Veľká úzkosť či fóbia môžu prerásť až do paniky, čo je tak silný záchvat strachu, že psík nie je schopný vnímať svoje okolie, majiteľa, ktorý sa ho snaží upokojiť, neprijíma potravu, celý sa trasie, rýchlo dýcha a z tlamy mu tečú vodopády slín. Úporne sa snaží niekde schovať alebo utiecť. Mnohé psíky takto v panike utečú z domu, zo dvora, nedokážu sa vrátiť domov a reagujú agresívne.

Prečo sa práve môj psík bojí

Dôvody strachu či úzkosti môžu byť rôzne - od plemenných predispozícií, cez zdedenú psychickú nestabilitu (plachosť), nezvládnutú alebo chybnú socializáciu a výchovu až po nejakú traumatizujúcu skúsenosť a následne nesprávne reakcie majiteľa. Strach môže spôsobovať aj psychické alebo fyzické ochorenie či pokročilý vek, ktorý oslabuje nielen fyzickú kondíciu psíka, ale aj jeho mentálne schopnosti. Vždy je najskôr potrebné preskúmať posledné uvedené okolnosti a poradiť sa s veterinárom, ktorému dôverujete alebo konzultovať aj s viacerými. Existujú medikamentózne spôsoby, ktorými dokážete už utlmiť daný stav alebo postupne riešiť problém dlhodobejšie, napríklad homeopatikami.

Najlepším liekom je vždy prevencia – čiže už pri zvažovaní kúpy šteniatka si starostlivo vybrať chovateľa, ktorý má na pamäti aj psychickú stabilitu a dodržanie povahových čŕt svojho chovu, nielen jeho intenzitu a vonkajší vzhľad jedincov. Takisto berte do úvahy spôsob odchovu šteniatok a ich následný spôsob života u vás (ak chcete psíka do bytu, vyberajte chovateľov, ktorí odchovávajú šteniatka vo vnútri, ak chcete psíka na dvor, vyberajte u tých, ktorí chovajú psíky v exteriéri). Tak nezažije šteniatko po príchode do nového domova ešte aj šok zo zmeny jeho doterajšieho života.

Ak už šteniatko máte doma, ste zodpovedný za jeho následnú výchovu a privykanie na všetko nové, s čím sa šteniatko musí potýkať. Čím viac ho naučíte v jeho prvých týždňoch, čím viac skúseností získa primeraným spôsobom, tým vyrovnanejší a sebaistejší psík z neho vyrastie. Privykajte ho na všetky ruchy a zvuky domácnosti prirodzeným spôsobom. Šteniatko je od prírody zvedavé, podporujte jeho zvedavosť a objavovanie nového a usmerňujte ho pri tom, čo môže a čo nie. Vaša istota a trpezlivosť sú zárukou, že jeho zoznamovanie prebehne pokojným nestresujúcim spôsobom. Nájdite si šteňaciu škôlku (nie cvičák) a absolvujte ju pod vedením odborníka spolu s ostatnými šteňatami, všetko formou hry a zábavy. Získate nový rozhľad a vymeníte si skúsenosti s ostatnými psíčkarmi. Odborník vám poradí, ako usmerňovať a vychovávať šteniatko aj doma, ako ho odmeňovať a chváliť, poprípade čomu sa venovať intenzívnejšie a ako.

A už je to tu - už vyvádza!

Ak už sa nachádzate v situácii, keď psík reaguje bojazlivo, niečo ho náhle vystraší, rýchlo obráťte jeho pozornosť na hru a zábavu, ponúknite mu hračku alebo mlsku, podľa toho, čo naň viac platí. Pri overených „strašidlách“ ho pútajte na seba hračkou alebo mlskou už skôr, ako sa „strašidlo“ objaví a on ho zbadá (smetiarske auto, popolnica, električka, korčuliar, bicyklista). Od objektu strachu, ktorý stojí (obrovský kontajner), sa najskôr akoby mierne vzďaľujte alebo nepribližujte príliš, len s veľkým oblúkom. Ak už má nastať vystrašená reakcia, odíďte zo situácie ešte za pokojného stavu psíka, aby nezískal negatívnu skúsenosť. Keď psík prejavuje zvedavosť k danému objektu, ale správa sa bojazlivo, nechajte rýchlosť spoznávania na neho, nenúťte ho nasilu, vy buďte pokojní a  tvárte sa neutrálne, ako keby o nič nešlo, a nabudúce sa dostane až k predmetu sám, bez úzkostlivej reakcie. Nemusí to zvládnuť na prvý raz, nežiadajte ho o to a netrestajte za to, že to nezvládol. Pracujte na tom s ním. Bude vám veriť.

U nás nič nepomáha - mlsky, hračky, rozptyľovanie - skrátka nič!

Ak k úzkostlivej reakcii už prišlo a nepomáhajú hračky, jedlo ani vaša osoba, máte problém, ktorý musíte riešiť ako psychickú poruchu, najlepšie s odborníkom. Veterinárni lekári poznajú na odbúravanie strachu dve metódy, ktoré sa často používajú v spoločnej kombinácii:

kontrapodmieňovanie (vytvorenie novej podmienenej reakcie na to, čo vzbudzuje strach)

desenzibilizácia (znižovanie, resp. odstránenie citlivosti na to, čo vzbudzuje strach)

Znie to veľmi komplikovane, ale mnohí to poznáme z bežného života: stretávame sa s cudzími psíkmi a ten náš reaguje neprimerane, vrčí, krčí sa, šteká, vyráža do  útoku – to sme moment nápravy už prepásli. Ak vieme, že takto bude reagovať, tak ešte pred touto reakciou ponúkneme psíkovi, kým je v pokoji, hračku alebo mlsku  a on následne zbadá cudzieho psíka. Postupne si vytvorí novú reakciu na  prichádzajúce psíky – cudzie psíky, to je hračka alebo mlska, prichádzajúci korčuliar, to je mlska, hrkot rútiacej sa električky, to je mlska. Ak reaguje neprimerane, pokračujte v pôvodnom smere a tvárte sa pokojne a neutrálne, napomeňte ho trhnutím vôdzky, nech vás nasleduje. Na vôdzke ho neťahajte, len trhnite a povoľte, ísť musí sám a dobrovoľne. Podľa potreby trhnutie zopakujte. Nemeňte smer vychádzky podľa jeho želania, podporili by ste jeho strach.

Pri znižovaní citlivosti na niečo začíname s daným javom na nízkej hladine, napríklad slabý zvuk ohňostroja z CD, ešte kým je psík v kľude a robí niečo, čo má rád. Cvičenie ukončíme odmenou. Intenzitu zvuku zvyšujeme len potiaľ, koľko psík znesie pri pokojnej reakcii a sústredení sa na zábavnú aktivitu. Odmeníme ho za pokoj. Takto si psík zvykne aj na zvuky ohňostroja či búrky, ale treba rátať s tým, že doba nácviku môže byť rôzna, aj niekoľko týždňov alebo mesiacov, to závisí od hĺbky a veľkosti strachu. Nesmiete byť  netrpezlivý, tu nič neuponáhľate. Ak k úzkostnej reakcii príde aj po dlhotrvajúcom tréningu, musíte sa vrátiť úplne na začiatok.

Pri tréningu používajte len pomôcky, ktoré nespôsobujú bolesť a neprehlbujú strach, inak spôsobia viac škody ako osohu. Ja medzi ne určite nerátam elektrické obojky, antištekače atď. Pomôcť môžu aj podporné medikamenty na určitú dobu a po dohode s veterinárom.

Strach zo zvukov

Majitelia psíkov sa najčastejšie stretávajú u svojich miláčikov so strachom zo zvukov. Je to jedna z najťažšie odbúrateľných fóbií - so strachom zo zvukov sa jedince rodia, dokážu ho zdediť po rodičoch, ale dá sa aj získať prostredníctvom jednorazového nepríjemného zážitku alebo dlhodobým vystavením psíka nepríjemnému zvuku. Najbežnejší strach zo zvukov u psíkov je strach z búrky, strieľania, strach počas ohňostrojov, tradičným stresom je Silvester. Mnohí majitelia to riešia medikamentózne, sedatívami alebo homeopatikami, či bylinkami. Výber je dosť veľký. Je len na vás, pre aký spôsob sa rozhodnete. Ak nechcete zvoliť lieky, ale najskôr skúsiť „prirodzenejšie“ odbúranie konkrétneho strachu, je dôležité zistiť príčinu, spúšťač a počas danej situácie psíka rozptyľovať inými preň atraktívnymi aktivitami s náramne "nabitými" mlskami (kuracie mäsko, párky ...). Možnosť takejto odmeny je preňho veľmi zaujímavá, pokiaľ nie je v tak napätom stave až panike, že odmieta prijímať potravu. Nám sa pri našom nestabilnom psíkovi osvedčili práve povely a rozptýlenie. Zistili sme, že rôzna streľba, hrmenie a podobné zvuky mu na vychádzke nevadia, takže náš Silvester vyzerá tak, že sme na dvoj-trojhodinovej vychádzke pred a po polnoci a užívame si kaskádu svetiel a zvukov na rozľahlých poliach.

Rozhodne treba psíka s akýmkoľvek strachom takémuto javu vystavovať, nie ho izolovať, a prekonávať pomaly a pomocou odmien každú situáciu. Musíte ho naučiť s týmto strachom žiť a musíte sa to naučiť aj vy. Možno ho postupne odbúrate, možno len znížite jeho intenzitu na prijateľnú úroveň. To závisí na vás a na vašom prístupe k psíkovi. Trpezlivosť a pokoj z vašej strany sú nevyhnutnosťou.

Ak napriek tomu potrebujete pomôcť, dohodnite si osobné stretnutie, som tu pre vás.

Ako si poradiť s hyperaktívnym psíkom je častá otázka majiteľov psov. Hyperaktivita u psíkov má rôzne príčiny, prejavy, a preto sú aj rôzne prístupy a spôsoby jej odstránenia.

Niektoré psíky je v dôsledku nadbytku energie potrebné len dostatočne vyčerpať, a to nielen prechádzkou, ale aj mentálnym cvičením, čiže tréningom disciplíny. Hrou žiadneho psíka nevyčerpáte a hyperaktívne psíky už vôbec nie. Ich energia počas hry nepozná hranice. Takže platí na ne každodenný vychádzkový režim s upevňovaním disciplíny počas vychádzky a mentálne aktivity počas zvyšku dňa, keď ste s ním (hrať šach s vami asi nebude, ale naučte ho rozpoznávať predmety, hľadať osoby alebo skryté predmety a priniesť ich určenej osobe, nájsť skryté maškrty, doniesť noviny z určeného miesta či nácvik práce s labkou, napríklad pri posúvaní predmetov, ak u neho uvidíte spontánny sklon k tomu. Môžete psíka naučiť slalom pomedzi vaše nohy počas chôdze, tanečné kroky, rôzne otočky, existuje dosť literatúry, kde sa môžete inšpirovať podľa toho, k čomu váš psík prirodzene inklinuje.)

Niektoré psíky sú v dôsledku množstva energie len vysoko vzrušivé, rozruší ich príprava na vychádzku, na jedlo, výlet, príchod návštevy atď. Často stačí rozrušenie len ignorovať, prestať v činnosti, ktorá psíka rozrušila, takzvane zamrznúť. Psík sa upokojí po chvíli sám a vy v činnosti pokračujete (napríklad, v príprave na vychádzku alebo jedla). Prílišnú akčnosť psíka podporí aj váš pohľad, pozornosť, ktorú mu venujete, kým je v stave rozrušenia. Takže v takýchto chvíľach sa naň nepozerajte, nedotýkajte sa ho a nerozprávajte naň. Až po jeho „vyšumení“ ho môžete pochváliť za pokojné správanie (samozrejme, nemusím pripomínať, že vy ste počas celého výbuchu v absolútnom pokoji!).

Hyperaktívne psíky sa často dožadujú vašej prítomnosti, sledujú vaše kroky po dome, prenasledujú vás, alebo sa dožadujú jedla či hry, zasahujú do vášho osobného priestoru a nútia vás robiť to, čo chcú oni. Treba si uvedomiť, že je to dominantné správanie, aj keď je inak váš psík submisívny, a treba to dôsledne zaraziť hneď v začiatkoch výskytu takéhoto správania. Psík si veľmi rýchlo uvedomí, že takéto chovanie netolerujete a s výbuchmi energie prestane.

Hyperaktívne psíky často nevedia relaxovať, sú neustále v pohybe, ich pozornosť je pemanentne aktívna, reagujú na všetky podnety alebo sa stále čohosi dožadujú. V takomto prípade veľmi dobre funguje nácvik relaxácie, či už ako súčasti denného režimu alebo na povel. Počas bežného dňa, keď má psík svoj režim, na ktorý si zvykne, treba doň začleniť práve stabilný čas na oddych (ako popoludňajší spánok detí v materskej škôlke) a naučiť ho povel, ktorý preň vždy bude znamenať pokoj na jeho mieste. Mne sa osvedčil povel „oddychujeme“, ktorý ovládajú naše psy a zvládli ho za krátky čas aj psíky, ktoré som mala v opatere. Používam ho vždy, keď som zaneprázdnená inou činnosťou a psíky ma nesmú istý čas vyrušovať. Dostanú povel na oddych, čo je zároveň aj spomínaným mentálnym tréningom a tréningom disciplíny, a oni odchádzajú na ľubovoľné miesto v dome a bez známky aktivity na ňom driemu. V takýchto chvíľach vedia, že sa nemôžu spolu hrať, že nesmú reagovať na štekot iných psíkov ani na iné zvukové podnety zvonka, ani nesmú rušiť návštevu, ak je prítomná, dožadovaním sa, napríklad, jej pozornosti. Takýmto spôsobom za určitý čas spomalíte hyperaktívneho psíka, upokojíte nervózneho alebo nevyrovnaného psíka či umravníte roztopašného tínedžera, ktorý nevie, čo so sebou.

Dôležité je zostať pokojným, trpezlivým a dôsledným.
Hyperaktívne psíky najviac akceptujú neotrasiteľný vnútorný pokoj a rozhodnosť svojho majiteľa. Vaša pokojná energia, ktorú vysielate, upokojí aj psíka.
A to nielen v danej chvíli, ale celkovo.

Ak to chcete prebrať detailnejšie, pokojne sa ozvite.

Nevinné zábavky nemusia byť až také nevinné

Čo už môže byť také zlé na prenasledovaní lastovičiek na oblohe, sledovaní tieňov, sústredení sa na predmet či človeka alebo na naháňaní
sa za loptičkou – povie si väčšina psíčkarov. Aspoň má psík zábavu a nenudí sa.

Veľký omyl. U psychicky vyrovnaných psíkov občasné hodenie loptičky či pobehnutie za vrabcom nemôže spôsobiť škodu, len sa pobavia. Ale čo to narobí u psíkov, u ktorých ich majitelia musia riešiť rôzne poruchy správania sa či zlozvyky, som bola svedkom v poslednom období.

O škodlivom účinku obyčajného hádzania loptičky hyperaktívnym, nestabilným či nevyrovnaným psom som sa presvedčila  počas posledných rokov nie raz. A ako môže ubližovať inak navonok pokojnému psíkovi fixácia na hru svetla a tieňov, na človeka a na vtáky na oblohe, som bola svedkom počas uplynulých týždňov.

Preto som sa rozhodla, že sa s vami podelím o moje skúsenosti z dvoch prípadov – prípadu štvorročnej psychicky nestabilnej weimarky a štvorročného navonok pokojného ridgebacka. Možno to bude pre niekoho z vás inšpiráciou ako postupovať pri odbúravaní nejakého zlozvyku u vlastného psíka.

Príbeh hyperaktívnej fenky weimarského stavača

Tara, rodinný pes, sa dostala do mojej opatery zhodou rôznych okolností. Bola veľmi milá, inteligentná, rýchlo sa učila, bola neuveriteľne rýchla a pružná v pohybe, výborná prieskumníčka, rada sa maznala. Skrátka miláčik. Preto boli majitelia ochotní strpieť všetko, čo postvárala v ich neprítomnosti, ale aj prítomnosti (rozkúsané dvere, povytŕhané a rozžuté parkety, povyťahované šuplíky, rozťahané školské pomôcky, nacikané a nakakané na zošitoch, keď ju nechali samu či vrčanie, cerenie zubov pri bežných poveloch, ktoré sa jej v danom okamihu nepáčili, neochota pustiť predmet z papuľky, chôdza na vôdzke „á la divý mustang“, hystéria pri stretávaní sa so psíkmi typu „preboha, len nech ma nikto neoňuchá a nikto sa ma ani nedotkne!", kontrola každého kroku majiteľov po byte, panické štekanie na každý zvuk a osoby, väčšinou mužského pohlavia). Jednoducho ju mali napriek všetkému radi.

Kto má psíka a vytvoril si s ním vzťah, je ochotný kvôli nemu vydržať veľa vecí. Aj tie, čo som práve uviedla. Kto psíka nemá alebo má k nemu len bežný vzťah ako k hospodárskemu zvieratku na dvore, to nepochopí a nerieši to.

Ja som si po pár týždňoch Taru obľúbila za jej neprekonateľnú inteligenciu, ale nebola som ochotná tolerovať nič z jej správania. Keď som zistila, že je počas celého dňa neustále v pohybe, jej koncentrácia na všetko nemá ani len sekundovú pauzu a kvôli loptičke je ochotná si do krvi zodrať všetky štyri labky, že je ochotná lietať za ňou hodiny a hodiny v šialených rýchlostiach a nebezpečných terénoch, pochopila som, kde je potrebné začať – upokojiť vnútro tohto psíka, odbúrať vnútorný stres a psychický tlak kontrolovať všetko, čo je v blízkosti a naučiť ho oddychovať. Vymazať mu loptičkovú posadnutosť z hlávky bolo prvým krokom.

Poviete si, že čo je na tom zlé hádzať psíkovi loptičku. Musíte si uvedomiť, ako sa psík cíti, keď vám vidí loptičku v rukách a čaká, kým ju hodíte – ako napnutý atlét na štartovacích blokoch, plný stresu a napätia, aby nepremeškal ten správny moment. A ak je psík nezmar a loptičku vám vzápätí prinesie späť a chce ju hodiť znova a znova, tak v takomto strese ho držíte celý čas, čo ste ochotný ju hádzať (bola som potešená, že podobný názor na loptičkové šialenstvo má aj známa nórska kynologička T. Rugaas, ktorá publikovala úžasnú prácu o upokojujúcich signáloch v psej komunikácii a ich zdravom a prirodzenom spôsobe života s človekom).

Ale naspäť k Tare. Jej loptičková mánia bola jej hlavnou zábavou na dvore i na vychádzkach. Každú vychádzku prešla dvakrát, pretože kým my sme pokojne kráčali, ona si sama hádzala a nosila loptičku, prakticky bez prestávky. Kvôli loptičke bola ochotná zabudnúť na svoj skvelý nos a vôbec ho nevyužívať. Bola ochotná zabudnúť na to, čo je pre psa najprirodzenejšie – skúmať a ňuchať.

Loptičku sme jej začali hádzať len mierne do výšky, aby využívala svoju cirkusantskú pružnosť, a to len raz za deň a maximálne trikrát po sebe (neskôr už ani to nie). Množstvo loptičiek porozhadzovaných po záhrade musela hľadať, priniesť a ignorovať. Na vychádzke žiadna loptička, len používanie nosa pri pohybe na voľno a pokojná chôdza pri nohe na zlepšenie disciplíny.

Chôdza na vôdzke sa stala pre ňu povinnou jazdou, každý deň 5 hodín povinného oddychu (2 hodiny po rannom jedle a 3 hodiny po vychádzke a obede), zákaz kontrolovania majiteľov pri pohybe po byte, trénovanie púšťania predmetov z papuľky, nácvik pokojného niekoľkohodinového pobytu vnútri bez dozoru človeka a vonkajších ruchov, denno-denné kontaktovanie sa s inými psíkmi. Všetko to zvládla v priebehu jeden a pol roka aj vďaka svojej nerozlučnej parťáčke v hre, mladučkej miešanke labradora, ktorú sme našli na ulici a priviedli sme jej ju do života.

Dnes, asi po dvoch rokoch od momentu, čo som sa jej začala venovať, už len spomíname na jej excesy.

V neprítomnosti majiteľov je schopná pokojne existovať na pelechu 8 až 10 hodín, bez nehody a bez škôd, a to aj v prítomnosti svojej psej kamarátky, na vôdzke chodí ako iné psy, má ďalších psích kamarátov, pohyb majiteľov sleduje len z miesta, nekontroluje ho, ľudí a neznáme zvuky ohlasuje štekotom normálne, bez hystérie a paniky a loptičku si nanajvýš posúva labkou po zemi a hrá sa s ňou pokojne ako iné psy. Dokáže ju aj ignorovať vo svojej blízkosti. Ak však niekto tú loptičku chytí do rúk, zaleskne sa jej zrak a zamrzne, ako keď alkoholik zacíti vôňu alkoholu. Tak sa zase loptička nenápadne odloží a ona sa preberie z tranzu.

Ja i majitelia vieme, že Tara nie je ako iné psy, má svoje neduhy, ktoré sa nepodarilo úplne odstrániť, driemu v nej, občas sa prebudia, ale doviedli sme ich spoločnými silami na viac ako prijateľnú úroveň a všetci sa z nej tešíme. Je z nej šťastný pes.

Príbeh ridgebacka - workoholika

Moje zoznámenie s ním zorganizovali majitelia, pretože už nevládali žiť s jeho strachom z búrky, ohňostrojov a petárd, ktorý mal za následok úteky zo dvora preskočením plota a túlanie sa po dedine.

Išlo len o niekoľkohodinové stretnutie, na ktorom sa javil ako vcelku pokojný, veľmi sebavedomý pes. Na niektoré zvuky, ako štartér motorky, reagoval citlivo, pri cvičení sa na mňa plne koncentroval a vykonal všetko, čo mal. S disciplínou pod vedením majiteľov to bolo slušné, aj keď určité veci diktoval on. To však šlo ľahko odbúrať.

Bolo divné, že v zásade vyrovnaný a disciplinovaný pes má problém zvládnuť búrku vo vlastnom priestore. Zvolili sme stratégiu cvičenia, celkovo nový prístup majiteľov k nemu a ďalšie mesiace mali ukázať, ako sa bude jeho chovanie meniť.

Ďalšie mesiace však viedli k zhoršovaniu a totálnej frustrácii celej rodiny. Tak sa jeden víkend objavil u nás s tým, že pracovať s ním dlhodobo začnem ja v našej svorke a uvidíme. To sme teda uvideli!

Po rozlúčke s majiteľmi sa začal venovať svojej „práci“, o ktorej sme predtým nemali poňatia. Naše psy, ani iné, s ktorými sme ho kontaktovali, ho nezaujímali, upol sa na manžela tak, že sa naň prilepil pohľadom a pokúšal sa byť nepretržite v jeho tesnej blízkosti. Odháňal od neho naše feny a bol schopný úplne rozvrátiť svorku a vyvolať konflikt s iným psom, ktorý sa k manželovi priblížil. Keď sa manžel vzdialil z domu, lietal od okna k oknu ako zmyslov zbavený.

Okrem upnutia sa na manžela, ktoré som mu systematicky rušila, sa vonku sústredil na spomínanú pracovnú činnosť: začal naháňať vtáky na oblohe tempom totálneho šprintu, ale na dlhé trate. To sme mu zrušili, tak sa sústredil na svoju druhú činnosť: uprené a fanatické sledovanie hry svetla a tieňov na zemi.

Sledoval tieň svojej hlavy, uší, chvosta, čohokoľvek. Stál a uprene sa díval do zeme. Ani obraz ani zvuk. Keby sme ho permanentne nevytŕhali z jeho sústredenia, stál by bez pohybu dlhé minúty. Bez oddychu, bez odvrátenia očí, bez pohnutia uchom, chvostom. Zanechať túto činnosť bol ochotný len vnútri. Tam sa zase sústredil na manžela.

Keďže sme mu nedovolili zaoberať sa žiadnou zo svojich chorobných pracovných náplní, ale sme ho viedli k riadenému oddychu vonku i vnútri a disciplíne podľa nášho vzoru, dočkali sme sa veľmi rýchlo aj prvých plodov svojej práce - v lete totiž takmer každý víkend zažívame hlučné oslavy a diskotéky s petardami a ohňostrojmi.

Takže večer sa ako obyčajne ozvali petardy v sériách a trvali asi dve hodiny. Pri prvej rane náš workoholik spozornel, pri ďalšej zamrzol. Pri nasledujúcej rane sme ho poslali na miesto, rovnako aj našu mladšiu fenku, tiež citlivú na tieto zvuky. Obaja museli byť na svojich miestach a ležať.

Nesmeli vstať, pohnúť sa alebo si sadnúť. Len ležať na danom mieste. Bola to práca, ktorej sa musel venovať ich mozog, aby sme ho odvrátili od sústredenia sa na zvuky a na svoj strach. My s manželom sme tiež pokojne sedeli, nechodili sme po dome a venovali sa svojej
činnosti po sediačky. Je to totiž jeden z upokojujúcich signálov, ktorým môže človek upokojiť vystrašeného psíka bez použitia slov a škodlivého chlácholenia.

Asi po polhodine všeobecného pokoja sme sa zdvihli a odišli spať. Workoholik zostal na svojom mieste na prízemí a my s našimi fenami na voľne prístupnom poschodí. Ani po ďalších sériách petárd sa nikto nepohol zo svojho ľahu na mieste - ani psík dolu ani naša fenka u nás hore. A prežili sme absolútne pokojnú noc.

Po týchto skúsenostiach sme sa dohodli s majiteľmi, že si svojho psíka vezmú domov, budú u neho cielene odbúravať jeho workoholizmus a posadnutosť  a nebudú ho nechávať celé dni bez riadenia na dvore, aby si svoje obsesie nemohol ďalej rozvíjať.

Prestanú sa na neho dívať ako na najdôležitejšieho tvora svojej domácnosti, ktorý s nimi môže diskutovať o poveloch a príkazoch, kým ich splní alebo aj nesplní. Začnú sa k nemu správať ako k psovi, zaradia ho na patričné hierarchické miesto, zamerajú sa na disciplínu a nastavia nové pravidlá a obmedzenia v jeho živote.

To, že preskočením plota si vynucoval ich prítomnosť, keď odišli zo dvora, sme sa dozvedeli až neskôr a len to potvrdilo, že naučiť sa s ním pracovať iným spôsobom je dôležitejšie ako vidieť jeho strach z búrky ako jediný jeho problém.

Po spoločnej debate sme zistili, že majiteľom chýba autorita, dôslednosť pri vedení psíka, nezabezpečujú mu denno-dennú prácu vo forme  mentálneho a fyzického tréningu a nenaučili ho oddychovať. Čaká ich veľa práce na sebe a ja pevne verím, že to zvládnu. A aj z ich inak navonok pokojného a vcelku poslušného psíka sa časom stane šťastný pes.

Rada by som na záver zdôraznila, že škodlivosť týchto zábaviek na psychiku psíka má rôzny stupeň. U niektorých, väčšinou psychicky stabilných psíkov, sú skutočne len neškodnou hrou, no u iných, labilnejších psíkov, môžu byť spúšťačom rôznych porúch správania sa alebo až fóbií.

U nášho workoholika bola fóbia zo zvukov tým najmenším problémom v porovnaní so stupňom fyzického vyčerpania a vnútorného tlaku, ktorý musel prekonávať, kým zrelaxoval a upokojil sa mu dych a tep po niekoľkých desiatkach minút takéhoto "trávenia voľného času".

Sledujte si svojho psíka, hrajte sa s ním a zabávajte. Ak zistíte chorobnú náruživosť na niečo, radšej ho presmerujte na niečo iné. Nič chorobné nemôže byť predsa zdravé.

Ak je napriek tomu situácia aj u vás nezvládnuteľná, pokojne ma kontaktujte a spoločne uvedieme stav na pravú mieru. Zvyčajne nie je chyba v psíkovi, ale len vo vašej komunikácii s ním.

Neustále sa na mňa obracia množstvo klientov s otázkou ako zastaviť skákanie psíka na ľudí – na nich, na návštevu, na človeka na vychádzke či iné psíky. Skákanie na ľudí alebo na psy je drzé, neusmernené chovanie a každý vyrovnaný pes sa voči tomu ohradí. Len človek sa nevie správne a zrozumiteľne ohradiť.

Tu vám nepomôže výcvik, ale výchova. Je to presne ten istý rozdiel ako u detí - škola vám nevychová z dieťaťa slušného človeka, len mu dá vzdelanie a jadro výchovnej časti zostáva na rodine a rodičoch. Takisto môžete naučiť psíka milión rôznych kúskov, akékoľvek povely, ale ak ho nevychováte k slušnému správaniu, psík vám vykoná povel s radosťou a ešte s väčšou sa vráti k pôvodnej neželanej činnosti. Ľudia používajú najmožnejšie i najnemožnejšie metódy na elimináciu skákania, dobrý je vtedy každý „babský recept“.

Skúste však použiť reč tela, je to zvierací jazyk, a začnete ich vychovávať. Oni sa medzi sebou dorozumievajú hlavne telom a duševnou silou.

No a na to je potrebné, aby ste správne rozumeli, čo v ich reči znamená skákanie na iného, či už psa alebo človeka:

je to drzé útočenie na osobný priestor jedinca, ktoré sa medzi psíkmi toleruje maximálne do 4.mesiaca veku nespratníka.

Neskôr už nie a takisto nie ani z dôvodu rozrušenia alebo prílišného nadšenia, čo sú veľmi časté príčiny tohto správania sa u mladých či výchovne nepodchytených jedincov. Psíky prirodzene vyžadujú okolo seba pokoj a aj si ho pokojom nárokujú. Keby ste videli viac psíkov vo vzájomnej interakcii, videli by ste, aké rôzne nástroje na upozornenie o nevhodnom chovaní chuligána/rozšantenca či dokonca jeho elimináciu používajú.

V prvom rade je to zamrznutie v pohybe a upokojovanie pokojom svojho tela. Tento nástroj vedia použiť šteniatka, mladé i už dospelé psíky. I keď treba povedať, že je to nástroj veľmi pokojný a skôr ho používajú staršie či psychicky vyspelejšie a vnútorne vyrovnanejšie jedince alebo jedince zvyknuté na vzájomný kontakt medzi sebou. Nie také, ktoré sa na vychádzku či do interakcie dostanú raz za mesiac či dokonca rok a život prežívajú len na dvore.

Iné, drsnejšie psie spôsoby na tomto mieste spomínať nebudem, pretože ich ľudia viac poznajú, aj keď im nie celkom rozumejú.Takže, ak budete vyvíjať aktivitu/činnosť na upokojovanie, nepochodíte. Vidíte v tom ten logický nezmysel? Aktivitou nemôžete uviesť do pokoja.

Ja používam reč tela (odpozeranú z ich správania medzi sebou), čiže spravím psíkovi to, čo mi robí on:

Psík na mňa vyskočí, ja na pár sekúnd zamrznem (je to signál nespokojnosti), natočená k nemu bokom až chrbtom. Ak toto nezaúčinkuje do pár desiatok sekúnd ako výraz mojej nespokojnosti, pokojným pol krokom vykročím proti nemu. Čiže nabúram sa do jeho osobného priestoru.

Psík sa zvyčajne zarazí (lebo som použila jeho reč, nie moju ľudskú) a sleduje ma. Vyskočí znovu, ja zase pokojne proti nemu a čakám na reakciu. Bez pohľadu naň, bez slova.

Garantujem vám, že po 2-3 vykročeniach ako reakcii na jeho výskok s tým prestane a ustúpi z môjho priestoru. Pochopí, že viem, čo robí (rozprávame jedným jazykom) a viem to účinne zastaviť. A nielenže ho zastavím, ale mu začnem vštepovať pokoj a slušné správanie namiesto nadšenia a rozrušenia. Ak ide o vašu návštevu, tá musí spraviť to isté (alebo vy za ňu). Ak bude psíka povzbudzovať svojím záujmom oň (v jeho jazyku je to útok čiže psychická slabosť), predklonom, rečou, dotykom či pohľadom, koleduje si o drzé chovanie psíka voči nej.

Buď to zastavíte vy alebo, ak sa to návšteva chce naučiť, budete jej dávať pokyny. Nech na psíka nereaguje pohľadom, slovom ani dotykom. Nech spraví pol krok, veľmi pomaly a pokojne, proti psíkovi a drží sa pokynov o nekontaktovaní (žiadny očný ani slovný prejav). O chvíľu psík ustúpi a bude čakať, kto si ho kedy všimne. Čas, kým sa dostaví výsledok / ústup psíka, je rôzny, v závislosti od povahy psíka.

Ak to chcete spraviť za návštevu vy, čo by ste aj mali, ona to nie je povinná vedieť, nech sa drží vašich pokynov o nekontaktovaní a vy pomaly pristúpite odzadu alebo zboku k psíkovi a dôrazne, bez slova, sa ho rázne dotknete napnutými prstami do boku, slabín či krku a zamrznete v pohybe. To je simulácia dospelej psej papule a jej zubov.

Psy sa za šiju neupozorňujú, to patri šteňaciemu veku a komunikácii mamy so svojím šteniatkom, oni sa štípu zubami alebo drgajú papuľami a robia dominantné pózy. Ten dotyk musí byť krátky, rýchly a dôrazný, nepripúšťajúci diskusiu. A vzápätí dominantný pohľad a pokoj s vyčkaním na reakciu mozgu (1 sekunda pri malom plemene, 3 sekundy pri strednom a veľkom). 

Na slová zabudnite, v tej chvíli používate oveľa zrozumiteľnejší a dominantnejší nastroj ako sú ľudské slová. Tie fungujú, len keď je mozog v kľude, no v rozrušení, nadšení, strachu, neistote, nie sú účinné. Mozog v takom stave reaguje len na to, čo pozná od prírody, nie na naučené veci. Keď sa dostane do kľudu, slová opäť fungujú.

Ak vám tento dotyk nezaúčinkuje, dôvodom je vaša neistota pri ňom alebo bol príliš slabý či silný, neistý a nepresvedčivý. Treba mať naň cvik. Takýmto spôsobom psíkovi vysvetlíte, že jeho drzé chovanie nie je na mieste a ono postupne uhasne, vašou účinnou kontrolou a vekom, samozrejme. Ale len vek to nespraví.

Ja sa na tejto stránke venujem hlavne výchove, a to spôsobom prirodzeným a zrozumiteľným pre psíka, založeným na jeho prirodzenej komunikácii.

Väčšina publikácii a kynológovia sa venujú len výcviku. No výchovou dosiahnete u psíka spontánne správne chovanie – také, ktoré si želáte v daných situáciách, kým povelmi ho dovediete len k ich vykonaniu, no nie k poznatku, že to principiálne nemá robiť. Takže skúste sa na to začať pozerať inými očami a žiadať od vášho psíka želané chovanie telom, dôsledne v každej situácii.

A to ešte len uvidíte, ako si budete spolu rozumieť - bez slov, pretože sa dostanete na spoločnú komunikačnú vlnu, kedy sú slová zbytočné. Svoje spoločné chvíle si začnete užívať úplne novým a bezkonkurenčným spôsobom.No a keď chcete odčerpať prebytočnú energiu jeho mozgu, trénujte povely, učte ho nové veci, rôzne kúsky a triky. Verte, že to ocení ako skvelú zábavu z vašej strany.

Ak by vám niečo z uvedeného nefungovalo alebo je niečo z toho pre vás nezrozumiteľné, dohodnite si osobné stretnutie.

Každý psík je individuálny a sú aj iné zrozumiteľné spôsoby, ako mu skákanie vyhodiť z hlávky. Aj keď tento je na väčšinu psíkov najúčinnejší a najrýchlejší.